Dejiny obce a okolia
„Ešte z predrímskych čias sa zachovali obrovské obranné valy, ktoré napriek búrlivým stáročiam existujú dodnes. Jeden sa týči južne od Čaty pri obci Bíňa a druhý blízko Hrádku na pravom brehu Hrona. Tieto valy boli bezpochyby zhotovené Barbarmi a je možné, že ich využili aj Rimania.“
„Majetky ostrihomskej kapituly značne utrpeli nepokojmi, ktoré nasledovali po moháčskej katastrofe, ale ešte viac ich poznačili násilnícki okupanti. Čabraď, ku ktorému patrili aj Želiezovce a Bíňa, prenechal Tamás Bakócz svojím závetom kaplnke Bakócz v Ostrihome.“
Bíňa, väčsia maďarská obec na brehu Hrona. Počet domov 272, počet obyvateľov 1432. Vierovyznanie väčšinou rím. kat. Chotár obce tvorí 4080 kat. jutár. Už v časoch rímskej nadvlády bola významným miestom, akýmsi predvojom Pannonie voči Barbarom. Na príkaz cisára Marca Aurelia tu postavili vojenský tábor, stopy po ňom sú viditeľné aj dnes. V r. 173 po Kr. strávil cisár v tomto tábore dlhší čas z príležitosti ťaženia proti Kvádom a tu napísal prvú knihu svojho diela „Myšlienky k sebe“. Kráľ Sv. Štefan daroval toto územie Bynnovi, synovi rytiera Hunta, po ktorom je obec pomenovaná. Od tohto Bynna pochádza vetva s podobným menom z rodu Hunt-Poznan, jeho potomok Amadé, ktorý pred rokom 1217 založil premonštrátske prepoštstvo historického významu. Časť obce patrila potomkom Amadeovho brata - Pongráca; ale v XIV. storočí si Bíňu nárokoval aj potomok zemianskej vetvy rodu Mikuláš IV. so synom Ladislavom, v dôsledku čoho došlo v roku 1359 k sporu. Podľa jednej z listín vydaných v tejto spornej veci sa rodové majetky nachádzali v Starej Bíni, ktorá bola vtedy súčasťou Tekovskej stolice. Podľa súpisu z r. 1495 bola Bíňa majetkom temešského grófa Józsu Somiho a mala vtedy 46 domácností. Samotné bíňske prepoštstvo stratilo časom svoju samostatnosť a v r. 1516 patrilo pod právomoc šahanského prepoštstva. Podľa súpisu z r. 1531 existovali dve oddelené usadlosti: Horná Bíňa, ktorej panoval zemepán István Erdődy a Dolná Bíňa, ktorá patrila tamojšiemu prepoštovi. Neskôr premenovali Hornú Bíňu na Veľkú Bíňu a Dolnú Bíňu na Malú Bíňu. Tieto pomenovania pretrvávali aj v r. 1848. Podľa súpisu z r. 1532 boli obidve obce zničené, ale čoskoro znovu vybudované. V r. 1550 evidovali v Dolnej Bíni 1 domácnosť, v Hornej Bíni 3 domácnosti. Vtedy patrili obidve usadlosti Menyhértovi Balassovi. V r. 1593 boli okupované Turkami, v r. 1613 sa Veľká Bíňa dostala do majetku zemepána Jánosa Pálffyho. Malá Bíňa patrila ostrihomskej kapitule. V r. 1647 našli vo Veľkej Bíni pri súpise päť, v Malej Bíni dve domácnosti. Podľa súpisu z r. 1696 patrila Malá Bíňa ostrihomskej kapitule, kým Veľká Bíňa Jánosovi Bottyánovi, ktorý ju mal v zálohe od Pálffyovcov. Počas oslobodzujúcej vojny si veľa vytrpela. V r. 1683 po oslobodení Viedne ju úplne zničili spojenecké poľské vojská, ktoré prechádzali týmto územím. Podľa zápisnice z cirkevnej návštevy v r. 1732-55 ju obývalo 18 poddaných s celým a 12 s polovičným pozemkom. Prastarú baziliku s dvomi vežami začali v r. 1722 obnovovať a v r. 1732 ju vysvätil biskup barón László Mednyánszky. V tom čase ešte stáli aj steny niekdajšej prepoštskej budovy vedľa baziliky. V prvej polovici XIX. storočia patrila Veľká Bíňa k panstvu kniežacej rodiny Pálffyovcov v Bátorových Kosihách a zemepánom Malej Bíne bola farnosť v Kameníne. Súčasným vlastníkom je kniežacia rodina Pálffyovcov, ktorá má v blízkosti obce nový kaštieľ. Tento dal postaviť knieža Antal Pálffy a súčasným vlastníkom je knieža Miklós Pálffy. Pamiatkami obce sú spomínaný kostol a vedľa neho kaplnka s kruhovým pôdorysom. Treba ešte spomenúť, že obec je obklopená starodávnymi prstencovými valmi v polkruhu až po Hron v dvoch vrstvách. Je tu aj zrúcanina kláštora z XII. storočia, ktorý bol zničený Turkami. Do katastra patrí aj Leánd (pozn. Kolónia). Niektoré zaujímavé názvy chotárov sú „Sáskavár“, na pamiatku jedného ničivého náletu kobyliek (pozn. kobylka=sáska); ďalej chotár pri Svätej studni, kde sa podľa ľudovej legendy zjavila Panna Mária a vodu zo studne obdarila liečivou silou. Obec má vlastnú poštu, telegraf a železničnú stanicu.
Zdroj: Dr. Samu Borovszky: Župy a mestá Maďarska – Ostrihomská župa (1908)
